Ďalšia z kníh vydavateľstva Pars Artem, zbierka básní poetky Janky
Biskupičovej dokazuje, že PARS ARTEM sa vydalo náročnou cestou vysokej kvality
v grafickom a výtvarnom prevedení, o čom svedčia prekrásne ilustrácie
výtvarníčky a maliarky Alexandry Geschwandtnerovej. Jej výtvarné vízie
obohatili básnicky svet Janky Biskupičovej, ktorý sa na prvý pohľad zdá
jednoduchý – ale ako to už býva, zdanie častokrát klame. Nie je to iba hĺbkou
vypovedaného, odkrývajúceho celé citové spektrum autorkiných vnemov, ale aj
spevnosť a melodickosť jej veršov, ktoré sú priam stvorené na zhudobnenie.
K čitateľovi sa v tejto knihe dostáva krásny príbeh, ktorý tak trochu
pripomína Annu zo Zeleného domu. Takú na slovenský spôsob, z malebnej
slovenskej dedinky kdesi za horami a za dolami, ako by povedala naša
„echtovná“, ľudová rozprávka. Z dedinky, ktorá sa pred niekoľkými desaťročiami
možno ani nedala nájsť na mape, ku ktorej viedli krížne cesty zo všetkých
strán sveta. V diaľke vláčik, pufkajúci, s drvenými vagónmi. Z neho vystúpilo
malé, možno sedemročné dievčatko so strapatými čiernymi vláskami a nezbednými
očkami, v ktorých sa skrývala obrovská zvedavosť. No nielen zvedavosť
dievčatka, aj jeho srdce bolo obrovské. Všetko sa doňho zmestilo, každá
spomienka. Na schody vláčika, po ktorých zišlo dole, na prvý pohľad, ktorý
uprelo na krajinu pred sebou, na cestu údolím k bielemu domu s malými oknami,
na drevené okenice, na dve ženy, ktoré postávali na dvore pred domom a čakali
ho... Dievčatko malo pre ne trefné mená, mladá a stará babka, pretože obidve
boli jeho babičky, aj keď jedna skôr prababička. Kdesi v diaľke kaštieľ a za
kaštieľom hory, majestátne, krásne, s hmlou nad kopcami, v ktorej sa skrývali
duše dávnych predkov. To všetko vytváralo v pamäti dievčatka krásnu mozaiku
spomienok, prešpikovanú nárečím, čo každú chvíľu, strávenú v tejto čarovnej
dedinke, u mladej a starej babky, robilo výnimočnou. Máme tu slovenskú Annu zo
Zeleného domu. Príbeh, ktorý vás od prvej chvíle chytí za srdce.
