Pavol Blažo Libri

Umelecké vyvrcholenie tvorby Daniela Krmana (1663 - 1740) sa viaže na obdobie jeho cesty k švédskemu kráľovi Karolovi XII. a čas vyhnanstva, kde podstatne prispel k vytváraniu exulantskej literatúry. Denné záznamy zo spomínanej cesty ucelene spracoval spočiatku len pre najbližších, no neskôr sa stali známe pod názvom Itinerarium, Cestovný denník, a sú veľmi cenným dokumentom očitého svedka v severnej vojne a jej kľúčovej situácie - o poltavskej bitke. Členom misie sa Krman stal z rozhodnutia ružomberskej synody a švédskemu kráľovi mal predložiť žiadosti evanjelických uhorských stavov. V cudzích krajoch si zapisoval všetko; okrem osobných zážitkov, rozličných príbehov a významnejších udalostí si zaznamenával aj tamojšie zemepisné, hospodárske, politické, spoločenské a sociálne pomery. Najzaujímavejšie a najcennejšie časti denníka sú poznámky o národopisných zvláštnostiach obyvateľstva. Cestovný denník je nielen vrcholným Krmanovým dielom, ale pre osobité obsahové i umelecké vlastnosti, poznávacie i literárne ambície aj jednou z najlepších memoárových próz cestopisného rázu v našej staršej literatúre.

Protagonista del romanzo è la giovane lavandaia Gervaise Macquart, che all'inizio della storia viene abbandonata dal suo amante Auguste Lantier, il quale porta via tutti i suoi soldi, lasciandole solo i due figli Claude ed Etienne. Gervaise, una donna virtuosa e laboriosa ma ora in miseria, sposa il rispettabile ma vivace operaio zincifero Coupeau. Inizialmente sembra che la situazione migliori: lavorando duramente, i due guadagnano abbastanza per permettersi di aprire una propria lavanderia e hanno una figlia, chiamata Nana. Tuttavia, Coupeau subisce un infortunio sul lavoro che lo costringe a letto per diversi mesi, e parte dei risparmi viene spesa per le sue cure. Quando si riprende, si è abituato tanto all'ozio che non riesce a tornare al lavoro. Gervaise si indebita e affitta un negozio per avviare la sua lavanderia, dovendo ora guadagnare da sola, un compito arduo, soprattutto perché Coupeau inizia a bere e lei stessa viene invidiata dalla famiglia Lorilleux per il suo successo.

A magnificent biographical novel of Henry and Sophia Schlieman- the epic of a man and woman, their shining love for each other, and how, together, they broke throught every barrier to turn an incredible dream into an immortal triumph.

Múdrosť vekov je vraj uložená v ústnych podaniach a starom písomníctve. Naši predkovia vo svojich ťažkostiach často hľadali útechu v Biblii, v rôznych starých knihách, ako aj v záznamoch svojich predchodcov. Tak sa rozličné skúsenosti pozorovania koncentrovali do rozmanitých prísloví, porekadiel i pranostík, tak vznikali rozličné knihy, označované neskôr neraz za posvätné. Staršia generácia si pamätá na mnohé výroky pripisované Sibile, kráľovnej zo Sáby.

Kniha o nenápadných, leč nedocenitelných vynálezech, s množstvím ilustrací. „Těžko by se dnes žilo bez auta, bez rádia, bez televizoru, bez letadla, ale nejhůř by se žilo bez malých vynálezů okolo nás. Jejich existenci si téměř neuvědomujeme – i když jich denně používáme. Vážíme si jich až tehdy, když nečekaně vypovědí službu. Vyvíjely se staletí, někdy i tisíciletí. Nejste zvědaví na jejich minulost, přítomnost i budoucnost?“

Už predchádzajúce zbierky poviedok Etely Farkašovej (Reprodukcia času, Snívanie v tráve a Nočné jazvy) naznačili, že do mnohohlasu slovenskej prózy vstúpila autorka s originálnym rukopisom a svojskými témami. Nad jej príbehmi, zväčša sústredenými na tzv. ženský svet, bdie psychologicko-filozofický a analytický duch, takže neskĺzavajú do polohy sentimentu a akejsi ukrivdenosti, ktorou sa často vyznačujú prózy autoriek nežného pohlavia. Autorka cieľavedomo skúma problém zmyslu a cieľa individuálnej existencie, zobrazuje protirečenia medzi predstavami a realitou, nebojí sa rozmýšľať so svojimi hrdinkami o vzťahu života a smrti, dočasnosti a nekonečnosti, šťastia a nešťastia ako dvoch základných pólov ľudského osudu. Farkašovej hrdinky si overujú vlastný citový a mravný kredit v konfrontáciách s naliehavými udalosťami v prítomnosti a minulosti, v návratoch do života rodinných príslušníkov, predstaviteľov starších generácií. Podoba najbližších ľudí má niekedy naozaj charakter nezachytiteľného, unikajúceho portrétu. Nik z nás sa však nevzdáva možnosti poznať seba v cudzích, ale aj blízkych ľuďoch, tak ako sa nevzdávame možnosti poznať cudzích, ale aj blízkych v sebe. O tom, že je to hľadanie dramatické a často s prekvapujúcim rozuzlením, presviedča nás desať próz E. Farkašovej, ktoré ponúka vnímavému čitateľovi.