Muž, ktorý tento príbeh napísal, prežil roky svojej mladosti v bratislavských uliciach, v baroch, pri kartárskych stoloch i v náručí milovaných žien. Je to muž s vlastnou morálkou a pohľadom na svet. Dôverne pozná cely v Justičnom paláci, Ružomberku, Ilave i Leopoldove. Jeho príbeh je napísaný tak pútavo, až je neuveriteľné, že ruka, ktorá tak zručne narába perom, rovnako majstrovsky pracovala s pajserom, planžetou či páčidlami.
Dorel Levron svoj sľub dodržal. To, čo začal vo svojej prvej knihe V mene republiky..., teraz dokončil. Pravdivo opísal, ako sa jeho život vyvíjal po predčasnom prepustení z leopoldovskej väznice. Naprek tomu, že sa rozhodol kráčať už len rovnými cestami bez zakopnutí, pre človeka, ktorý prežil vyše osem rokov za mrežami to nebolo jednoduché. Avšak Dorel Levron už dozrel. Vie, že hanbou nie je spadnúť, ale zostať ležať. Dokázal sa zakaždým pozviechať a vykročiť ďalej. Je to chlap, ktorý sa nebojí nijakých prekážok, trpezlivo ich zdoláva, lebo sa naučil, že dobré veci sa nedajú unáhliť... Ktovie? Možno raz napíše knihu o tom, ako sa z trestanca môže stať úspešný podnikateľ a ešte lepší spisovateľ...
Skutečný příběh ze slovensko-českého podsvětí. Příběh Dorela Levrona začíná počátkem osmdesátých let v jednom slovenském velkoměstě.