In „Teufelssprache“ erzählt Veronika Simoniti komplexe und zauberhaft-magische Geschichten über Entwurzelte und Grenzgängerinnen. Sie spielt mit literarischen Traditionen des 20. Jahrhunderts und thematisiert die Verstrickungen und Auflösungen von Geschichten. Ihre Erzählungen sind surreal und laden zum Lesen ein.
Rozprávačka príbehu sa po smrti svojej matky vracia z Paríža domov do
Slovinska, aby v prímorskom mestečku Portorožpredala byt po babičke. Pri
triedení vecí nájde fotografiu z roku 1943, ktorá ju šokuje. Jej babička Ivana
je na nej tehotná a za ruku drží päťročné dievčatko Pinu – mamu rozprávačky.
Ale Pina súrodenca nemala. Nikto z rodiny, kto by o tom niečo mohol vedieť už
nežije. Podarí sa jej poskladať mozaiku životného príbehu svojich blízkych –
starej mamy Ivany, starého otca Adrijana, mamy Piny a neznámeho dieťaťa? Čo sa
s ním stalo? Žije ešte? Narodilo sa vôbec? Najlepší slovinský román roku 2020
nadchol kritikov i čitateľov silnou tému o hľadaní rodinnej identity na pozadí
udalostí druhej svetovej vojny.
Pripovedovalka se iz Pariza vrne v slovensko Primorje, da bi počistila stanovanje pokojne mame za resnega kupca. V kupu porumenelih fotografij najde sliko babice, ki z eno roko drži njeno petletno mamo, drugo roko pa polaga na nosečniški trebuh. Leto posnetka 1943 je bilo leto težkih usod in naglih preobratov. Kaj se je zgodilo z otrokom v trebuhu? Roman nas z več vzporednimi zgodbami, ki se dogajajo v različnih časih in v različnih generacijah ene družine, sooča s kolektivno preteklostjo in individualnimi usodami. Te se ne gibljejo le med Parizom in Primorsko, vendar vsa ta premikanja ne zmorejo pretrgati medčloveških vezi. Tudi trdi časi po koncu vojne so tako popisani z mehko avtoričino pisavo. Lep roman o nelepih časih in rečeh.