Klára Jarunková Libri

Hlavným problémom tejto novely je nielen poznávanie disharmónie okolitého sveta zo strany mladého človeka, ale aj neúprosné poznávanie disharmónií vo vlastnom vnútri...

11 cestopisných príbehov opisuje rozkvitnuté more, dedinu Taínov, kubánskych Indiánov, ríšu krokodílov, starý krásny Trinidad, jeden dom pri Havane...

Všetko, čo Klára Jarunková napísala, našla v živote, okolo seba. Vo všetkom, čo napísala, teda aj v rozprávkach, je aj kúsok vlastných zážitkov a skúseností. Rozprávky Kláry Jarunkovej nie sú o princoch a princeznách, ale o dnešných deťoch, nie sú o drakoch, čo žerú princezné, ale o psíkoch a mačičkách, čo hľadajú priateľov aj medzi ľuďmi. Sú aj o tom, že deti a dospelí si majú navzájom rozumieť, že ich nemajú spájať len veci, ale najmä skutočné ľudské slovo, reč. Preto sú to rozprávky nielen pre deti, ale aj pre dospelých.

Hrdinské činy a dobrodružstvá žiakov IV. b triedy Miroslava Fazuľku a jeho kamaráta Miša Jurana. (r. 1974 - štvrté vydanie)

Jediná je príbeh štrnásťročnej Olinky, ktorá žije v byte so svojou starkou, otcom a mamou. Chodí do deviatej triedy, býva v Bratislave a navštevuje krúžok výtvarnej výchovy.

Román približuje rôzne posplietané príbehy niekoľkých rodín z malého stredoslovenského mesta, pre ktoré tou meteorologickou búrkou v ich súkromnej uzavretej klíme bol rozvod. Psychologicky opísane zložité situácie, keď sa dve bývalé priateľky, dospievajúce dievčatá z dvoch kedysi blízkych rodín, denne stretávajú v jednej triede, pričom otec jednej z nich sa oženil s matkou druhej.

Román z období Slovenského národního povstání.

„Už dávno som tak nečítal na dúšok - a to nielen text slovenskej proveniencie — ako práve v prípade spomienok Júliusa Chudíka a všetkého, čo k tomu patrí.Stále sa mi natískalo a aj teraz sa mi natíska porovnanie možno na prvý pohľad vzdialené a zaradenie akiste nevedecké: pikareskná literatúra. Majú určite jej niektoré znaky, neotrasiteľný epický pokoj (čo by sa čokoľvek robilo), temer filozofický nadhľad a čistotu, čírosť epického elementu: tak to bolo — a nič viac. A neviem, či je to dobre a či je to zle, že autor, aj pri svojich zrejme obsiahlych čitateľských skúsenostiach, nečítal Gila Blasa alebo hoc aj Cervantesove novely. Možno, že potom by sa nebol bál hodiť na papier aj to posledné, čo si žiarlivo ustrážil, oné „darobnice“, ktoré spomína v komentári dcéra a komentátorka Klára Jarunková; ale možno aj, že práve tento „zákaz vstupu“ darobníc, najmä však elementu ženského, spoluvytvára originalitu rozprávača a rozprávaného. Komentár Kláry Jarunkovej ... na prvý omak chytil tón a drží ho: je to láskyplné a len trošilinku ironické porozumenie ...... Je to zatiaľ najnádejnejší rukopis, ktorý som čítal v súvislosti s novou koncepciou Hviezdoslavovej knižnice.“Z posudku Vladimíra Mináča

přání a zašlete jej svým známým. Přidat do přečtených knih » Máte již přečtenou danou knihu? Zařaďte si jí do knihovny a najděte podobné.