Nová, pätnásta básnická zbierka Ivana Štrpku zo skupiny Osamelí bežci. Na ceste k čitateľovi nepotrebuje dôvtipné komentáre ani tovaroznalecký cirkus. Nechajme básne hovoriť samé:Toľko určitých vecí pod neurčitosťou, ktorej hovoríme tma, toľko neurčitosti pod určitosťou svetla, toľko naznačených posunkov prepadajúcich sa v temnej energii práve vyhasínajúcej mysle! Nahé údy! Holé životy!
Druhý zväzok zobraných básní člena básnickej skupiny Osamelí bežci prináša autorizované vydanie štyroch zbierok poézie: Teraz a iné ostrovy (1981), Správy z jablka (1985), Všetko je v škrupine (1989) a Medzihry. Bábky kratšie o hlavu (1997).
Básnikova poézia v básnickej skladbe Krásny nahý svet pôsobí dojmom, že ju píše človek, ktorý sa nečakane obzrel a našiel svet za svojím chrbtom v netušenom pohybe, v zázračnom rozprávkovom rozpoložení. Azda tu ide o fenomenologickú túžbu dostať sa pred existenciu vecí, k ich bytiu v prirodzenom tvare.
Básnická knižka Veľký dych: Psychopolis prekvapí názvom aj rozsahom. Na dvestostranovom priestore sa stávame účastníkmi búšiaceho maratónskeho tempa bez očividnej krízy. Beh nie je o cieli, ale o poznaní, premenlivosti pamäti a odkrývaní pozadia. Motívy tieňových zoskupení sú snímané ako samostatné úkazy, nie len ako odraz svetla. Tieň má status plnohodnotnej výpovede: „pri horúcom múre / veľký tieň stromu pomaly vstupuje / do tieňa hlavy.“ Básne sa radia bez bielych oddychových miest, zážitková turbulencia využíva techniku filmovej koláže, prekrývania a spomaľovania. Neomylný inštinkt filmového strihu nás vracia do rokov 1950 a 1953 s mrazivou gnómou: „ľudia miznú“. Štrpka v úvode vyjadruje: „nerozumiem / tým výjavom a dianiu na povrchu“, pričom ho vťahuje pohyb pod ním a vírenie svetla. Odmieta ustálenú platnosť statického javu a neustále ho vyvracia: „možno, že prší“. Mikroskopickým odkrývaním skutočnosti obnažuje latentné hmýrenie a obnovovanie. Bratislavské reálie sú zachytené presnou skratkou kritického nadhľadu, prepájajúc Paríž, Rím, Lisabon a ďalšie mestá. Báseň Ten skvelý popol konca (monarchie) pokrýva dejinnú vzorku stredoeurópskych zvratov 20. storočia. „Všade tu cítiť / horúcu pôdu, tenký ľad“ konštatuje Štrpka, poukazujúc na prestupujúce dni. Náš „plynúci a rozostrený svet“ sa nedá prijímať so všeobecne zrozumiteľnou ostrosťou, a Štrpka prinavracia ich plávajúcim kontúram zmyslovú priezračnosť. Byť účastníkom ta
Zbierka poézie Ivana Štrpku, ktorá pôvodne vyšla v českom vydavateľstve Torst v roku 1997. Reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Kniha obsahuje výrazné ilustrácie výtvarníka Martina Gerboca.
Básnické médium v Hermovskej chôdzi Štrpku reflektuje aj pohlcuje nejednoznačnú, komplikovanú podobu sveta, ktorú zachytáva viacrozmerná významová sieť pripomínajúca hologram s naznačenou dynamickou hĺbkou, sémanticky ekvipolentnými perspektívami, ale paradoxne aj istou premenlivou difúziou významu a prebleskujúceho zmyslu. V texte koexistujú motívy a podtextové úvahy o zdanlivej inherentnosti vecí a javov na istej spoločnej platforme, ktorou môže byť len prenikajúce sa vedomie subjektu a jeho čitateľa.
Nová zbierka Ivana Štrpku (1964) zahalená atmosférou, pri ktorej dochádza k stieraniu hraníc medzi víziou a záznamom skutočnosti..
Prvá slovenská antológia poézie jednej z najdlhšie fungujúcich literárnych skupín v Európe Osamelých bežcov potvrdzujúca jej literárnohistorický význam, progresívnu úlohu a neodmysliteľné profilujúce postavenie v slovenskej literatúre posledného polstoročia. Básnické texty rozdelené do troch blokov sú doplnené citáciami z manifestov, fragmentmi listov, literárno-estetických i filozofických názorov a stanovísk členov skupiny. Antológia je výsledkom kompetentného a fundovaného, ale aj celkom originálneho prístupu k textovému materiálu zostavovateľa Jána Štrassera, ktorý dôverne pozná príbeh tejto básnickej skupiny. Kniha je doplnená o archívne fotografie a ilustrácie Jakuba Milčáka.
