Skryté titulky

Autori

Mária Ferenčuhová

Valutazione del libro

5,0(2)Aggiungi una valutazione

Parametri

Maggiori informazioni sul libro

Básnická zbierka Márie Ferenčuhovej Skryté titulky je objavným pohľadom „spoza“ odvrátenej strany videnia vlastnej skúsenosti. Táto empíria sa u nej potom stáva akousi odhalenou, niekedy zakódovanou žltou škvrnou temnoty a jasu jej vytvoreného slova. Akýsi znak, oznam, správa. Pracuje s tzv. „slučkou“ neuzavretej kapitoly protirečení a sklamaní. Autorka sa vo svojej poeticko-epickej gradácii tak stáva mierou a normou každého slovného znaku, zmyslom tápania a nahmatávania vlastnej skúsenosti; podobou segmentácie či dekompozície. Pritom však – pokiaľ ide o lineárnosť postupu – pred M. Ferenčuhovou tu dočasne čnie jav tzv. „dvojitosti“ významu Saint-John Persa a jeho výpovedné tajomstvo „hlineného lampáša“, svietiaceho v tme znovuzrodenia. Niekedy pracuje akoby s dopoly odhaleným (hermetickým) závesom – spoznáva autopsiu vlastného videnia s konkrétnou požiadavkou matérie mnoho-významov svojho vyjadrenia. Nakoniec – „industrializáciou“ slova – programovo ustupuje od dejovej fabuly k subjektivizmu. I keď navonok sa môže pri prvoplánovom posudzovaní jej textu zdať, že nedokáže vpustiť čitateľa do „svojej spálne“ alebo snov, nie je to tak: „tras mnou, prejdi ma / po kôre, po svetle, prevráť ma na brucho / stále za chôdze“ (s. 40). Možno, že má iba intímny či alternatívny strach zo zabetónovanej skúsenosti, stratenej a nejakým spôsobom večne povstávajúcej z jej vlastných myšlienok. Je pravdepodobné, že takýmto postupom zrejme prezentuje a demonštruje vlastnú „nedokonalosť“ uvažujúceho a cítiaceho jedinca – v labyrintoch a kataklizmách nejednoznačnej definície tejto doby: „... pôjdeme po plochách s novými obrysmi,/ akoby predvčerom, akoby mali tvár po / tmavých výklenkoch / v šumení jazyka / v štruktúre hlasu / v ríši znakov“ (s. 14). Chvíľami u nej cítiť akoby „strih kamery“, ktorý však nie je svetom akejsi virtuálnej existencie, ale skoro vždy radikálnou speleologickou sondou do hlbín jej privátneho pocitu: dôležitý fragment a následne priestor jej duše. Ako scenár: Život – Film – Ja. V jej poézii nenájdeme to, čo by sa dalo nazvať „krvne reflektovanou mládežníckou bujarosťou, či tzv. hriech básnického výrazu. Treba však povedať, že Ferenčuhová v zbierke postupne začína uvoľňovať sukcesívnu gradáciu s „dočasnými“ prvkami prozaického textu. Snaží sa ale týmto spôsobom „rozkývať“ koherentnú príťažlivosť výrazu, nespočívajúceho iba v jeho éterickej zvrchovanosti, nedokonalosti či neéterickej realite, ale v samej „nedefinícií“ medzi jednoznačným a zložitým. Jej kniha Skryté titulky má vzostupnú gradáciu, v texte sú prítomné postmoderné prvky a formálnymi znakmi ju môžeme priradiť k prúdu modernej slovenskej lyriky. Ireney Baláž